„Som tiež nobody ako oni." Kedy človek vymení „no" za „some"? A čo sa stane ak to „no" nás nikdy neopustí?

Ale čo sa stane, ak niektoré z týchto kritérií nespĺňame? Znamená to, že už navždy z nás zostanú „niktovia", ktorých bude spoločnosť úspešne prehliadať? Čo si budeme klamať, od základnej školy existujú tzv. „elitné skupiny", do ktorých, povedzme si úprimne som nikdy nepatrila. Ja ako malá buchta, som nikdy nezapadla do triednej elity, zloženej z vychudnutých báb a športovcov. A ak si myslíme, že školskou dochádzkou toto elitárstvo končí, sme na omyle. Funguje to tak až do konca života.

Odmalička som snívala stať sa ich súčasťou, túžila som, aby ma k sebe zobrali, aby som zapadla. A tento rok sa mi to aj podarilo, zrazu sa so mnou bavili, začali sa mi zdraviť, bola som pozvaná na ich párty, či grilovačky...no uvedomila som si jednu vec. Jednoducho som sa pri nich necítila dobre. Títo „dokonalí" ľudia sú obyčajní pokrytci, nevážia si ostatných a svoje vlastné sebavedomie si budujú na druhých. A k takýmto ľuďom som ja chcela patriť? Už nie! Radšej ostanem sivou myškou, ktorú nikto nepozná... Som hrdá na to, že som nobody!.


Stávajú sa z nás reklamní magori?

„V kúpeľni šumí voda ako umelý dážď. Čítam nápis na papierovom obale žiletky Wilkinson. Pod ním sú dva prekrížené meče a slovo sword. Znamenie boha. Ó aké poetické! Rytierska tradícia v službách kvalitnejšieho holenia." „Barbie patologička! S novou Barbie môžeš pátrať po tom, kto je vrah." Ocitli sme sa v dobe, ktorá je tak presýtená reklamou, že občas ma chytí predstava o tom, že naša zemeguľa praskne ale nevyleje sa z nej magma, ani žiadna hlina...nie nie nie, ale všade budú poletovať reklamné letáčiky, ktoré „zapratajú" celý vesmír (a to som si moc dobre vedomá toho, že vesmír je nekonečný, že pane Einsteine).

A nech si akokoľvek hrdinsky nahováram, že bojujem proti vplyvu reklamy na môj mozog, klamem tým len samu seba, ale autosugescia vraj pomáha. Úprimne priznávam, že patrím k tým ľuďom, čo sa reklamami nechajú doslova „zmagoriť". Jasné, že som sa taká nenarodila, že to všetko je Maybelline  a občas k tomu pridám aj pravý London look od Rimmel. Áno, oficiálne priznávam, som reklamní magor a čo vy?


Vždy sa nájde niekto, kto vás zachráni?

Naozaj to tak vždy je? Vždy nám Boh alebo osud, (podľa toho na čo veríte) pošle niekoho do cesty, kto nás nenechá v „sračkách"? Čo ak sa mu minú ľudia a pre nás už nezvýši? Na papuľu padám dennodenne, občas mám pocit, že v tom začínam byť dobrá. Niekedy si za to môžem sama, niekedy sa pritrafí samo. Ale vždy príde niekto, kto ma pozbiera aj s mojimi vybitými zubami a núti ma vstať. Zas a znova. Niekedy sú to úplne cudzí ľudia, niekedy je to človek od ktorého by ste to nikdy nečakali a inokedy je to niekto, od koho sa to práve očakáva. Ale čo ak sa naozaj všetci minú a ja zostanem ležať na chodníku s krvácajúcimi dlaňami a kolenami? Čo potom? Možno k šťastnému koncu nepotrebujeme skvelého človeka. Možno stačíme my sami, začínajúci odznovu. Prichystaní na lepšiu budúcnosť. Možno šťastný koniec znamená, pokračovať ďalej. Možno šťastný koniec znamená vedieť, že napriek všetkým zlomeným srdciam, napriek trapasom a zle interpretovaným signálom, napriek všetkej bolesti a poníženiu, nesmieme nikdy stratiť nádej.