| MagazínIT news, technika, zaujímavostiŠtudenti, tipy-triky, informáciePríbehy zo života, vzťahy, láska a sexRedakciaKontakt a reklama |
Príbehy zo života, vzťahy, láska a sex
| Prečo ženy ukazujú svoje city tak otvorene? |
| Pondelok, 26 Apríl 2010 09:55 |
|
„...je mi smutno, drahý, povedz mi niečo pekné?" Myslím, že túto vetu povie každá jedna žena vo svojom živote. Počuli ste ju už niekedy od muža? Mne sa to doposiaľ nestalo a myslím, že by som na ňu čakala zbytočne. Ale ak chlapi nechcú dávať city najavo, lebo je to vraj príliš babské (čo má byť v tomto význame nejaký druh nadávky?), tak nech to nerobia!! Ale potom nech sa nečudujú keď nastanú dve situácie. Buď sa žena s tým chlapom vzdá a povie si, že radšej bude šťastná sama ako s niekým, kto jej nevie prejaviť city, alebo sa z nej stane ľadová kocka. Problém „ľadovej kocky" je však v tom, že navonok sa síce chlapi tvária, že im tá ženská emocionalita lezie pekne na nervy, no ak nastane prípad „ľadovej kocky" a žena sa začne správať flegmošsky, zrazu to nie je také fajn, ako by to ten dotyčný čakal, zrazu vo vzťahu chýbajú city. Oni existujú, akurát, že nikto ich neprejaví navonok a tak sa z citov stávajú len domnienky a hádanky. Ako odolávať tým, vraj nesprávnym veciam? „...tuho túlime sa k sebe, sme ako opustené siroty, bojíme sa o seba a trochu aj jeden o druhého, pijeme whisky a v očiach a v hlavách a v celom tele máme strach," ... ak už city nik neprejaví navonok, môžu nastať tri možnosti. Buď si chlap uvedomí, že svoje dievča skutočne miluje a vôbec nie je až taký strašný problém prejavovať city navonok ( veď nik mu nekáže aby to robil 24hodín vkuse, nemusí byť ani pred ostatnými kamošmi žiadna „padavka". Ale ak je s ňou doma, sám a nik ich nevidí a on sa naučí prejavovať jej city, už akýmkoľvek spôsobom, neublíži mu to. Dokonca sa mu môže uľaviť, ale takýto výsledok tohto pokusu, by žiadneho chlapa nenapadol.), alebo to celé prestane mať zmysel a dvojica sa skôr či neskôr rozíde. No najčastejšie si muž nájde inú. Nevera, strach, bolesť a láska. Majú zdá sa všetko spoločné. No ale ako odolať nesprávnym veciach? A ako vieme, ktoré sú tie správne? Možno je milenka obeťou a možno mrchou? Možno je muž sukničkár a možno miluje dve naraz? Najčastejšie život píše tie najhnusnejšie scenáre. On je hajzel, ktorý ju ma len na „ istý pich" a ona je doňho bezhlavo zamilovaná a čaká a dúfa, že kvôli nej opustí svoju ženu a budú šťastní až naveky. Lenže tak to nie je, tak to nechodí, vlastné šťastie sa predsa nedá stavať na nešťastí iného. A tak milenka každý večer prosí večernicu (nazvime ju Evanželin), lebo vraj ak si niečo skutočne budete priať pod večernicou, Evanželin vám to splní. Si len na hranie...? „...a potom ležíme a je nám smutno a drahý vraví si veľmi mladá, neboli sme si súdení, ja sa smejem a kričím, frázy, frázy fráziská." ...nehodíme sa k sebe, nemáme rovnaké záujmy, žijeme v rozličných svetoch...hej, môj zlatý a čo si z Melamacu?! ...ach tie kecy, kecy, kecy!! ...všetci vieme, že ak sa chce, dá sa všetko, ale musia chcieť obaja, nikdy nestačí len jeden.....a možno predsa, možno s nami tak zaobchádzajú, lebo im to dovolíme. Potom majú pocit, že sme tak hlúpe, že im na tie sladké reči naletíme. A možno sme, možno sme malé hlúpe ovečky, čo sa zamilovali do leva. Takmer mám pocit, že my ženy tú drámu vo svojom živote potrebujeme. Pretože odmalička nás učili, že konce sú šťastné. „...a šepce do tmy zajtra sem nechoď, vráti sa moja žena, a ja sa rozplyniem v hmle. dajde ajde, duša moja, dajde ajde, srdce moje, anjel môj." ...a možno štastné konce nie sú, možno stačíte vy sama, začínajúca odznova, pripravená na lepšiu budúcnosť. autor: kisska |
„...máš ma ešte rád, miluješ ma ešte, a drahý sa usmeje nad bradu a pod fúzy a vraví istým spôsobom, a ja vravím, lebo ja teba áno." V každom ženskom magazíne, nájdeme základné pravidlá vzťahu, ako sa správať ak ho chceme zbaliť, ako sa správať ak si ho chceme udržať, ako postúpiť z milenky na vyšší level. Základným pravidlom č.1 je, nedať najavo čo cítime: Nikdy nepovedzte mužovi prvá, že ho milujete!!!
" Okey, okey, budem sa tváriť, že mi to je všetko jedno!" , vravíme si v duchu a aj tak spravíme presný opak. Jednoducho sme také. Možno je to naivita, možno len pozeráme príliš veľa amerických filmov a možno sme precitlivené a príliš všetko dramatizujeme a prežívame.