|
 V diaľke je počuť kroky a svetlo baterky mizne v ďalšom ohybe kanála. Predieram sa v spleti labyrintu ciest pod mestom. Voda kvapká zo stropu v presných intervaloch a sem tam mi prebehne popod nohy krysa. Vychudnutá, vypĺznutá, špinavá krysa. Nemám z toho dobrý pocit. V opustenom kanáli ponorenom do šera a smradu zo špinavej vody, ktorej mám plné topánky, prenasledujem dvoch mužov. Jeden je vysoký a na hlave sa mu leskne veľká lysina, tomu druhému sa naprieč mäsitou tvárou tiahne hlbooká jazva. Majú oblečené čierne plášte a každý z nich má malý čierny kufrík. Vzbudzujú hrôzu a strach, no aj tak idem nenápadne za nimi...
Nemám na výber, je to moja práca. Som totiž informátor. Zbieram, zhromažďujem a posúvam ďalej dôkazy a informácie, ktoré si niekto vyžiada. Nikto nepozná moju identitu, som postrachom každej mafiánskej rodiny v meste a okolí. Môže si ma totiž najať hocikto. ,,Do prava, či doľava?", počujem hlas a prudko zastavím uprostred chodby. pritisnem sa čo najbližšie ku stene a snažím sa dýchať tak, aby ma bolo čo najmenej počuť. Rozhovor sa totiž odohráva len pár metrov odo mňa. ,,Jasné, že doprava", ozve sa zachrípnutý hlas a znovu počuť čľapotavé kroky vo vode. Za chvíľu kroky ustanú. Pohybujem sa ako had. Popri stene posúvajúc sa dopredu sa moje prsty dotknú čohosi vlhkého. Avšak nevidím nič, pretože prenasledovať ich so zapnutou baterkou by bolo priveľké riziko. Tak sa len môžem domnievať čo to asi tak je. Na dotyk celkom chladne a trošku lepkavé. nedá mi to a nakoniec si posvietim. Je to krv. Rozšpľachnutá na celej stene ako by ju tam rovno niekto vylial z vedra a pomalými potôčikmi sa spúšťala do vody. posvietim na vodu a naozaj, voda okolo mňa je sfarbená do červena. Rýchlo zhasnem, lebo mám pocit, že počujem ďalšiu časť ich rozhovoru. A v skutku mám pravdu. ,,Čo s tým mám urobiť?", pýta sa prvý. ,, Vieš, že nám povedal, aby sme sa toho zbavili. Tak to vyhoď!" ,,Čľup", niečo asi hodili do vody a znovu bolo ticho. Potom pokračovali v ceste. Púšťam sa za nimi, no na mieste kde niečo vyhodili zastanem. Nakloním sa nad smradľavú vodu a ponorím do nej ruku. Je odporne studená a premáčala mi celý rukáv. šmátram po dne no nikde ničoho. Keď už myslím, že to vzdám zakopnem o čosi čo vydalo tupý zvuk. Myslím, že nejaký črepník, no keď to vytiahnem z vody a posvietim na to, zrazu akoby sa ocitnem uprostred deja shakespearoveho Hamleta. Už mi len stačí citovať: ,, Byť, či nebyť?", hľadiac na lebku v mojej ľavej ruke. ,,Čo s ňou?", preletelo mi hlavou. Vyberiem z bundy priehľadné igelitové vrecko a môj objav doň starostlivo zabalím, potom ho dám do ruksaku. Je to divný pocit, sledovať niekoho nesúc ich obeť na chrbte so sebou. Prepletám sa ešte radom dlhých, tmavých chodieb, až na konci jednej slepej uličky vidím pootvorené už hrdzou napadnuté kovové dvere. Za nimi počuť hlasy tých dvoch. No počkať.... mám pocit, že je tam ešte niekto tretí. Nenápadne nakuknem dnu hľadajúc úkryt odkiaľ by sa dalo sledovať celé dianie. Všade bolo šero a len v rohu miestnosti na druhej strane je malý stôl, stolička a lampa, ktorá osvetľovala iba vrahov a ich obeť. Pri dverách sa nachádzali iba krabice od tanierov a bohvie čoho. Hore nad celou miestnosťou viedlo tepelné potrubie. Našťastie pre mňa ,a tak sa rýchlo vyštverám hore a natlačím sa úplne na stenu, aby ma nebolo vidieť.,, A teraz treba dôkazy", pomyslím si v duchu. Zapnem odpočúvacie zariadenie a foťák mám v pohotovosti. Ich obeť sedí za stolom na malej stoličke a je zviazaná tak, aby sa nemohla hýbať. Na hlave má plátenné vrecko a pravdepodobne aj zviazané ústa. lebo vydáva zvuky ako pes, ktorému skočia na chvost. Ani nedýcham, čakám čo sa bude diať. ,,Času bolo dosť a peniaze nikde, to sa mi nepáči." ozve sa jeden z chlapíkov. ,,Tak, tak keď nebudú peniaze, nebudeš ani ty." vyhlásil ďalší a strhol obeti masku. Až ma myklo. ,, Veď to je riaditeľ banky, ktorý mal minulý týždeň prejav v telke ohľadom finančnej krízy", poviem si potichu pre seba a fotím ako o život.
uistím sa, či je mikrofón ešte zapnutý a sledujem ďalej. Teraz tam sedel v šedom obleku celý vystrašený so zaviazanými ústami a prelepeným uchom.,, Asi dobre nepočul." ,, Máš pravdu", rozprávali sa tí dvaja. Ten vyšší pristúpil k riaditeľovi a šklbnutím mu strhol obväzy z ucha. No namiesto neho sa tam len cerila škaredá rana, ktorá znovu začala krvácať. potom zakričal, že kde sú peniaze? Riaditeľ sa začal mykať. Chcel čosi povedať no nemohol. ,, hej Bela odviaž mu papuľu, tuším nám chce dačo povedať". Keď mu odlepili pásku z úst, zhlboka sa nadýchol a preglgol na prázdno.,, Páni, prosím vás, moja manželka tie peniaze pošle, len buďte trpezliví." hovoril a hlas mu preskakoval. ,, Čakali sme už dosť dlho a aj darček sme jej poslali, no zjavne to nezabralo. Ako vidno tvoja manželka je jedna neschopná ......., ktorá sa stará len o to, aby mala nové handry. Nehovoril by som ti to keby nespávala s mojím šéfom. Hahahaha." zachechtal sa Béla. ,, No teraz je koniec. máme ťa dať dolu a že vraj nie tak rýchlo ako máme zvykom, ale pekne pomaly", pokračoval ďalej. ,, prosím nie, niéééé", reval riaditeľ keď mu pripútavali ruky o stôl. Béla vyberal z kufríka ostré kliešte. Pomaly sa približoval k riaditeľovým prstom a zvolal:,, Hej Joe zavri mu hubu nech nerobí zbytočne krik." Joe schytil čiernu pásku, do úst mu napchal kus starej handry a oblepil kol do kola celej hlavy. ,, A teraz.... toto je za jeden milión", hovoril a s chrupčaním a prašťaním odcvikol riaditeľov ukazovák. krv sa valila po celom stole a stekala dolu. Odstrihnutý prst sa zakotúľal rovno pri lampu. Riaditeľ očervenel a do očí sa mu natlačili slzy. vydával kvílivé zvuky no nemohol sa ani pohnúť. Sedím tu už tri hodiny a sledujem ako riaditeľ prichádza o prsty. Nešikovne narážam do tienidla, ktoré je vedľa mňa a to padá na zem. Očakávam, že to spôsobí strašný buchot a moja misia bude prezradená, ale našťastie padlo do jednej z krabíc. ,,Uf, to bola tesnotka", vydýchnem si. Keď mu odstrihli aj posledný prst obeť bola už v takom šoku, že ledva vnímala čo sa deje. Potom mu odviazali obe ruky a dali mu ich do vedra, aby krv netiekla na dlážku. Béla pozbieral všetky prsty a starostlivo ich položil do malej škatuľky. Joe strážil riaditeľa a keďže mu to chcel trochu urýchliť, tak mu podrezal žily na pravej ruke. Krv sa valila a zapĺňala zelené ,plastové vedro. Riaditeľ začal strácať vedomie. Nakoniec odkvicol na stoličke. Vyzeral úplne ako handrová bábka. ,, Myslíš, že už je po ňom?" spýtal sa Béla. ,, Čo ja viem? Tak mu teda dajme ranu istoty", povedal Joe a vybral z poza opaska revolver. Podišiel k nehybnému riaditeľovi a venoval mu guľku priamo medzi oči. To mi stačilo. Kým tí dvaja umývali zakrvavený stôl, pomaličky zliezam dolu z potrubia a plazím sa popri kartónových krabiciach smerom von. Keď boli dvere na dosah ruky.... uvideli ma. ,,Hej ty! Stoj!" kričia po mne. No ešte to tak. Vybehnem von. ,,Do p...." ,poviem keď sa zas ocitnem po členky vo vode. Na to však teraz nie je čas a na najbližšej križovatke potrubí zabočím doprava. Počujem ako za mnou bežia. V diaľke vidno svetlo ich bateriek. ,,Musíme ho nájsť!" kričí jeden. ,,Alebo ju", odpovie druhý. ,,To je teraz jedno, ale videlo to až príliš veľa!" Béla je od zlosti celý bez seba. Keď pôjdem ďalej, začujú ma. Ale tuším sú ešte stále na križovatke. Pár metrov odo mňa je na konci tunela kovový rebrík. Len ako sa k nemu dostať? Hlavou mi víria myšlienky a nechcem vedieť čo by so mnou bolo, keby ma chytili. ,,Do čerta, Joe musíme tú osobu chytiť avšak ak chceme byť úspešní mali by sme sa rozdeliť. Ty choď v pravo a ja pôjdem doľava," hovoril Béla a ja počujem čvachtavé kroky len pár metrov odo mňa. Steny sú tu vlhké a nedá sa od nich odrážať. Jediné čo mi zostáva je, plaziť sa v špinavej vode. Hm ale aj tá je dosť plytká. Keď už v duchu premýšľam komu zverím svoj majetok v jednom výklenku uvidím hromadu smetí. Neviem prečo, ale automaticky mám namierené ku nim. Hoci sa to zdá bizarné, možno tieto smeti mi zachránia život. Sadám si na zem a prikrývam sa doskami, starými igelitkami, rozmokvaným kartónom a všeličím možným. Práve v čas. Počujem ako sa kroky približujú a zastanú pri mne. Ani nedýcham. ,,Čo teraz? Čo ak ma nájde?", prebehne mi mysľou. Predo očami mi prebieha celý život a pripravujem sa na najhoršie, no zrazu sa otočí a čľapoce späť ku križovatke potrubí. ,, Béla nikto tu nie je akurát krysy", reve Joe. ,,Ani ja som nič nenašiel, takže zostáva ešte jeden tunel ,poďme!" Odpovie Béla a obaja sa rozbehnú do ďalšieho potrubia. ,,Uf to bolo tesné.", poviem si a ešte chvíľu nehybne čakám, kým kroky nezaniknú v diaľke. Potom sa prebrodím tých pár metrov ku rebríku. Vystupujem pomaly lebo sa na ňom hrozne šmýka. Nadvihnem poklop a oslepí ma ostré slnečné svetlo. Nachádzam sa na dvore klubu Red Lion, vedľa preplnených smetiakov. Vyštverám sa von a poklop znovu zatvorím. Dám si z hlavy dolu čiernu čiapku a vymením ju za modrú šiltovku. Z batoha vyberiem tmavomodrú mikinu a nasadím si slnečné okuliare. Zahrám sa na športujúceho človeka, bude to nenápadnejšie. Len dúfam, že si nikto nevšimne moje mokré tenisky. Ešte sa uistím, že mám všetky dôkazy a vybehnem z uličky smerom k obytnej zóne. Bežím zľahka a nikam sa neponáhľam. Okoloidúci ani len netušia aké peklo sa odohráva pod ich nohami, v podzemí tohto mesta.. Jediné čo však teraz potrebujem je sprcha a dačo dobré pod zub.
autor: Sisa Novotná
|
Kybernetická bezpečnosť sa stala podstatnou časťou obranných politík vyspelých štátov. Článok rozoberá kybernetickú bezpečnosť a hrozby z teoretickej a praktickej roviny. Autorom je študent mobilných technológií Jaroslav Frnda a študent politológie Radoslav Zemko
Microsoft v spolupráci s NASA predstavuje rozšírenie svojej aplikácie WorldWide Telescope. A to v takej miere, že čoskoro bude možné zaostriť na povrch červenej planéty vo vysokom rozlíšení a dokonca si pozrieť video sprievodcu Marsom.
Ako redaktorka GONGu som sa nedávno zúčastnila série besied z rôznymi žurnalistami a úspešnými mladými ľuďmi. Jeden z dvojice bývalých víťazov Štúrovho pera, myslím, že to bol spolumajiteľ kníhkupectva Martinus, odpovedal na otázku či je lepšie kariérne pomaly stúpať alebo sa dravo tlačiť vpred, krásnou vetou: „Treba byť trpezlivo priebojný." Ešte dlho po tom ako som sa vrátila domov mi toto spojenie slov, zdanlivo opačného významu, chodilo po rozume.
Leto je v plnom prúde a neviete sa rozhodnúť pre brigádu? Na pracovnom trhu sa naskytuje mnoho ponúk, ktoré sú pre niektorých vhodné a pre niektorých neprijateľné. Rozhodovať sa môžete hneď podľa niekoľkých kritérií.
„...máš ma ešte rád, miluješ ma ešte, a drahý sa usmeje nad bradu a pod fúzy a vraví istým spôsobom, a ja vravím, lebo ja teba áno." V každom ženskom magazíne, nájdeme základné pravidlá vzťahu, ako sa správať ak ho chceme zbaliť, ako sa správať ak si ho chceme udržať, ako postúpiť z milenky na vyšší level. Základným pravidlom č.1 je, nedať najavo čo cítime: Nikdy nepovedzte mužovi prvá, že ho milujete!!!
„Som tiež nobody ako oni." Kedy človek vymení „no" za „some"? A čo sa stane ak to „no" nás nikdy neopustí?