Je to už dávno keď naši predkovia vynašli prvé písmo, keď mnísi v kláštoroch ručne prepisovali knihy, keď Guttenberg vynašiel kníhtlač.

Čas plynie a nás pohltila doba televízie, počítačov a internetu. Dnes už len málo ľudí zostalo verných knihám a o študentoch a žiakoch ani nehovoriac. Podaktorí moji spolužiaci nie sú schopní prečítať ani tých pár diel, ktoré nám profesori dali ako povinné čítanie.

Radšej si zájdu na internet, stiahnu si obsah a machrujú potom, že vedia o čom tá alebo oná kniha bola. Keď sa ich však spýtajú na to aké pocity v nich dané dielo vyvolalo, hľadia iba ako teliatka na nové vráta, že čo to od nich tí profesori chcú? "To akože vážne nestačí, že viem o čom to bolo?", pýtajú sa nechápavo. A hneď je jasné odkiaľ „génius" čerpal. Dokonca aj mnohé filmy boli natočené na základe nejakej knihy. Napríklad taký Harry Potter, Pán Prsteňov, alebo Bathory. Avšak vo filme nie je všetko čo bolo aj v knihe. Mnohé kapitoly jednoducho chýbajú a potom to už nie j ono. Ja knihy čítam rada, aj keď už nie tak intenzívne ako kedysi. Nedávno som zistila, že ich bolo viac ako sto a samozrejme leporelá a knižky kde je viac obrázkov ako písaného slova nepočítam. Nepatrím však ku žiadnym knihomoľom. Jednoducho ak ma niečo zaujme tak si to prečítam. Najviac ma asi dostali romány od Dana Browna: Da Vinciho kód, Anjeli a démoni. Tak veľmi odsudzované cirkvou. No ja som v nich nič kacírske neobjavila.( Ale to už je každého osobný názor na vec).  Aj v kine som na tom bola a zas tam veľa vecí chýbalo. Viem, že dnes sa dajú knihy čítať aj na internete, ale podľa mňa to už nemá také čaro, ako keď môžete prevracať jednotlivé stránky a s napätím očakávať čo bude na ďalšej strane, pričom sa nám pred očami vytvára súvislý dej. Nemám rada keď naďabím na chate(čete) na nejaký profil, v ktorom dotyčný alebo dotyčná napíše ku otázke aké knihy čítam:" Kniha? A to je čo?" No zrejme sa tým snaží byť dakto zaujímavý, ale podľa mňa je to len zbabelec, ktorému aj čítanie časopisu robí problémy, pretože na základnej škole keď sa ako prvák učil čítať nedával pozor. Moja triedna učiteľka na základnej škole vravela, že ona neuznáva žiadne dis (myslela tým dislexiu, disgrafiu a podobné diagnózy). Bola toho názoru, že ten kto nevie dobre čítať alebo písať, je len príliš lenivý na to, aby sa to učil a trénoval. A keď potom títo dis spolužiaci, ktorí sa veľmi vyhovárali na svoju chorobu mali čítať nejaký krátky úryvok v čítanke, zbytok triedy sa od smiechu váľal po zemi. Nie pre to, že by sme sa posmievali ,ale keď jeden spolužiak mal čítať od Sama Chalupku báseň Branko a hlavného hrdinu namiesto šabieľ, šľapkami porúbali, tak to už za zamyslenie stálo. Hm, ale to je už každého osobná vec či bude čítať alebo nie. Jedno je však isté. V každej knihe zanechal autor kúsok seba, v slovách, ktoré uložil na papier .A to žiadna telka ani internet nenahradia.


autor: Sisa Novotná