Bývali vedľa seba v paneláku ,ako deti sa hrávali na pieskovisku, spolu chodili do školky aj do školy, priatelili sa. Ako deti, tak aj rodiny. Všetko bolo úplne v poriadku až zrazu nastal zlom a nikto si to nevedel vysvetliť.

Chlapec bol práve vo veku, keď nevyhnutne potreboval nejaký vzor, nechcel zostať sám bez partie a byť ostatným na smiech. Práve takýto ľahko ovplyvniteľný, ovládateľný bez vlastného názoru bol ideálny pre vstup do extrémistickej pravicovo orientovanej skupiny.

Stačilo, aby do nej chodil jeho kamarát, on predsa nikdy nechcel odlišovať a konečne mohol cítiť ako je naozaj silný ako je z neho skutočný chlap, pretože to robí pre celú spoločnosť, pre vás aj tých druhých, v skutočnosti pre pár obmedzených ,ale pre mňa teda určite nie, pretože takto sa spory neriešia ale vyvolávajú.

A tak jedného dňa dostal náš hrdina na hlavu kuklu a šiel robiť protest do vlastného mesta, na rómske dievča s ktorým sa hrával ako malý nepomyslel, ona medzitým musela zbaliť veci a odísť preč, pretože vraj v meste šikanuje bielych ľudí, tých ,ktorí sú snáď lepší, múdrejší, schopnejší a hlavne dobrí, zatiaľ, čo ona taká byť nemôže len  pretože je rómka, len preto, že je ...

Problém je v tom, že ona nikdy nikomu nič neurobila, chce len žiť v rámci možnosti, je celkom nevinná, škoda, že sa človek nedokáže poučiť, veď také tu už raz bolo a koľkí museli zomrieť, aby to kompetentným došlo a ak to takto pôjde ďalej  koľkí ešte len budú musieť

Ako bolo povedané, aj keď mam iný názor ako ty, budem sa biť za to, aby si ho mohol povedať. Prepáčte, ale za názory slovenskej pospolitosti sa rozhodne biť nebudem a je mi naozaj ľúto ,že v demokratickom štáte nemá každý človek rovnakú cenu, niekto viac, niekto menej a niekto vôbec, niekto môže kričať názory kadiaľ chodí, zatiaľ, čo iní musia utekať.

autor: Veronika